Marina111

Rok 2014 sa (pre mňa) nakoniec zavŕšil dobre; akoby sa celý rok kumulovali veci, ktoré museli byť, aby som mala pekný november a december...

... a ako milý bonus som počas oných záverečných mesiacov videla aj pár filmov - pre mňa NOVINIEK -, ktorých súkromnú premiéru určite neľutujem. A niektoré si azda ešte niekedy pozriem. A azda nie len raz.

 

Ale pekne po poriadku. 

 

Napríklad od A. 

Od Allena som už pár kúskov videla, najnovšie si k nim môžem prirátať Hannu a jej sestry (dobrý film) a i Poznáš muža svojich snov (slabší film).  Neviem, čím to je, ale len Woody vie, ako natočiť komédiu, ktorá je v konečnom dôsledku psychologickou analýzou. Možno nechcene, možno zámerne, každopádne umne. 

 

A keď som už načala tak romanticky, a keď už hodnotím svoje filmové zážitky z doby DVOCH mesiacov, a keď už všetko na tomto božom svete (počnúc nocou a dňom a končiac až Rómeom a Júliou) má svoj pár... 

...tak si teda idem ďalej robiť "filmové dvojičky". 

 

Napríklad Lásku nebeskú a Noc plnú zázrakov. Veď hoci vonku kvitnú sedmokrásky, oficiálne je i tak čas vianočný, a v onom posvätnom čase človek jednoducho CHCE, aby všetko dopadlo dobre. Aspoň v tom filme. A v týchto to dopadlo. Samozrejme, že niečo také má pozitívny dopad i na moju psychiku, a kvôli tomu vianočnému pozlátku som dokonca aj ochotná jemne prižmúriť oči nad tým, čo mi do nich vyslovene bije... a len pre úplnosť, u mňa tentoraz vyhrali Poliaci. No čo, jednoducho boli vtipnejší a prešpekulovanejší (a to ani nemuseli mať postavu Billyho Macka 

 

Ak si dovolím v tomto priestore spojiť Khana a Mariu, tak najmä z dvoch dôvodov: dĺĺĺĺĺĺha minutáž a množstvo hudobných vsuviek. Apropo, tie indické sa mi páčili viac (darmo druhý film ziknasoval pár ocenení... ale - až na túto rozkošnú výnimku - mňa osobne jeho hudobná zložka nijako mimoriadne neobohatila, skôr mi jej duplicitnosť prekážala). A potom - predsa sa dá nájsť ešte jedno spojivo: naivnosť. Ťažko už len rozhodnúť, ktorá z daných fabúl je naivnejšia viac... Tá o autistickom moslimovi, ktorý si vezme slobodnú mamičku - hinduistku alebo tá o despotickom oteckovi šiestich detí, ktorý si vezme mníšku alias guvernantku svojich šiestich ratolestí? Neviem... A neviem ani to, ktorý z filmov pasovať za naivnejší z politického hľadiska... Nie žeby človek nechcel veriť v zapáleného vlastenca absolútne ignorujúceho anšlus a konajúceho hrdinské činy napriek prekážkám, rizikám, obmedzeniam... dokonca i rozprávke o celospoločenskej šikane amerických moslimov by som uverila... Že som to však ja... Ale nie. Lebo hoci si tu virtuálne frflem a obe snímky by som v oficiálnych recenziách asi "rozniesla na kopytách", ako by to ľúbo vyjadril baťko Záturecký, v skutočnosti som sa pri sledovaní Khanovho príbehu takmer rozplakala (a to vo vlaku, prosím pekne!!!) a šťastný dementný úsmev ma nemohol opustiť po zvyšok dňa... nuž a aj tú anglickú rozprávku o Rakúsku som si vlastne vychutnala. Takže, suma sumárom.... V správnom čase môže byť :)   

 

A teraz pár sklamaní - najnovšia Carrie by ma vlastne ani nebola sklamala (veď knižná predloha od Kinga bola fajn oddychovkou), to by však tvorcovia nemohli byť takí... prvoplánoví? Nad antikresťanským podtónom by som pokojne mávla rukou, ale ten kvázi hororový závan... To vážne? Úprimne, pre mňa to skôr bola komédia. Respektíve paródia. Miestami som sa smiala, fakt. A chvíľami zívala od nudy. Áno, od nudy. A záverečné jatky... Škoda slov.  A škoda slov aj na Ženu z vrchov - peknú ilustráciu toho, že každá idea (ideológia) potrebuje svoj príbeh. Tento však bol vyslovene stupídny. Nie, takto "reklama na socializmus" určite nemá (nemala) vyzerať. Z čisto reklamného hľadiska (tie ostatné nechajme bokom). Veď zatiaľ čo - trebárs - pri tomto filme ma človek podvedomú chuť hajlovať, pri spomenutom socialistickom titule by som od nudy zívala asi aj v prípade, že by som bola Leninova vnučka. 

 

Našťastie, v zálohe mám aj naozaj geniálnu dvojicu. Úžasné dva tituly, ktoré spája práve to, že ma mimoriadne oslovili, nadchli, donútili uvažovať, zvažovať... a v konečnom dôsledku boli pre mňa oba katarzné. V prípade prvého sa ani nečudujem - koniec koncov, sama asi pôsobím ako absolventka kurzu negatívneho myslenia, ale viete čo? V tomto prípade nechám prehovoriť postavy: "Sereme na čůráky v televizi, co se pořád smějí. Sereme na ty, co mají dobré přátele a rodinu. Sereme na ty, co mají život před sebou a sní, že budou někdo jiný. Sereme na ty, co tě litují. A na všechny, co nic nechápou. Na všechny kretény, co si myslí, že je možné být šťastný. Sereme na ně, na tebe i na mě." Len pre úplnosť - vulgárnosť, skeptizmus, cynizmus a spol. neboli prvoplánovými a neopodstatnenými atribútmi tohoto filmu. Na jednej strane je to síce taký vztýčený filmový ukazovák všetkej tej umelej, naoko pozitívnej falši, na strane druhej je to však aj prst ukazujúci, akým smerom sa môže vybrať človek, ktorý už nemá kam ísť. Nech si pozitivisti vravia hocičo. 

No a čo sa Smútočnej slávnosti týka... Uznávam, v rámci tohtoročných vianočných sviatkov som si mohla zvoliť aj iný "film pod stromček"... ale neľutujem. Že prečo? Predstavte si pár synoným k adjekvívu "výborný"... doplňte si ich pred názov filmu... a získate akú-takú predstavu o tom, aký je tento (kedysi) trezorový film. A nech už zabudnem na kadečo, myslím, že na jednu zo scén tohto filmu nie. Pre mňa jedna z najsilnejších filmových scén vôbec. Dokonca mám podozrenie, že celé to moje nadšenie vzniklo práve pre ňu. 

(P.S.: Posledné pohladenie ruky čerstvo mŕtveho manžela)

 

A keďže obsah sa plní a zoznam kráti... Už len dva tituly,

 

Také, čo nemajú páru. 

 

Prvým je Caligula. Perverzné, dráždivé, zbytočne dlhé, zbytočne pornografické, morbídne, príliš priame, úprimne, otvorené dielo (?), ktoré búra jedno tabu za druhým, vyžíva sa v scénach, ktoré v iných filmoch jednoducho nenájdete... a šokuje, unavuje, dráždi, bičuje, znechucuje, ohuruje, baví. Všetko naraz. 

 

A ešte Azur a Asmar.  Sledovala som tento film vo vlaku a akási tetka (celý čas, celú cestu) civela do môjho monitora tiež. Neskrývane, ako malé dieťa. Chvíľu som dokonca zvažovala, že jej ponúknem jedno zo slúchadiel. Viac chvíľ som však venovala úvahám o tom, či nie je nejaká drzá. Ale viete čo? Asi nie. To len ten film je tak skvelý. Aj bez slov (ktoré tá pani nemohla počuť): krásny, geniálny, výborne vyfabulovaný, azda až priveľmi "čistý" (v technickom zmysle), originálny, búrajúci tabu, hľadajúci riešenia, vytvárajúci ilúziu, že už dávno sú... Ak prezentovať multikulturalizmus, tak nejakou takouto cestou.

A tí, ktorí zbožňujú animačné alternatívy (viď ja)... nuž, zrak takých pri tomto filme doslova musí zažívať akúsi vizuálnu extázu. 

P.S.: Auditívnu extázu zas mojim ušiam doprial krásny orientálny soundtrack...

P.S1: Už viem, čo budú jedného pekného potenciálneho dňa sledovať moje deti 

 

Ukážka: