nascendi

Viackrát som sa už zmienil, že poradie sledovaných užívateľov v mojom rebríčku odvodzujem z výsledkov empirického vzorca, do ktorého som vložil všetky relevantné kritériá s príslušnými váhami. Ale v poslednej dobe som viackrát  musel použiť ďalšie kritérium, ktorým som daného užívateľa odsunul z Top 20, prípadne až z Top 100. To kritérium by sa dalo nazvať napr. "akceptovateľnosť". Je nepochybné, že vkus akéhokoľvek hodnotiteľa má rovnakú hodnotu, ako vkus ostatných. Nezáleží príliš na "kvalifikovanosti" hodnotiteľa, na jeho veku, vzdelaní, intenzite záujmu o film, vlastne na ničom, pretože hodnotiť film podľa vlastného emociálneho prežitku je to jeho neodňateľné právo. Takže aj keď viacerí hodnotitelia veľmi drsne hodnotia niektoré filmy z mojej Top ten, tak ma to zamrzí a tým to aj končí. Neskĺznem k porovnávaniu hodnotiteľovho rebríčka, v ktorom majú rovnaké hodnotenia nesúmeriteľné filmy, pretože sú nesúmeriteľné iba pre mňa.

Úplne iná situácia nastáva, ak hodnotiteľ v svojom hodnotení nehodnotí iba film, ale aj iných hodnotiteľov, ktorým s rôznym stupňom arogancie vyčíta ich hodnotenie. Často to zachádza do urážok a ponižovania.  V takých prípadoch daný užívateľ letí z môjho rebríčka aj keby mu podľa vzorca patrilo popredné miesto. Nejaké pochybnosti mám pri postoji k užívateľom, ktorí síce nikoho ďalšieho neurážajú a neponižujú, ale vysoko hodnotia filmy, ktoré sú pre mňa neakceptovateľné. Našťastie ich nie je veľa. Pre ilustráciu uvediem iba Sixovu Ľudskú stonožku a Passoliniho Saló. Tie nepovažujem za filmy, ale za podkladový materiál pre psychiatrickú diagnózu tvorcov.

Častokrát som v rámci korešpondencie písal, že človek s odlišným vkusom nie je mojim nepriateľom, iba človekom s odlišným vkusom. Nepriateľmi nie sú ani arogantní, bohorovní hodnotitelia presvedčení o svojej nespochybniteľnej pravde. Ani oni nie sú mojimi nepriateľmi, iba osobami, ktoré sú v nejakom inom, pre mňa nezaujímavom vesmíre.